Karkulko, proč máš tak velké oči?

17. října 2018 v 18:24 | DoramaQueen

Po neskutočnej dobe som na niekoho podnet napísala poviedku. Ono sa tá pauza od písania snáď pohybuje v rokoch a po takom čase prichádzam s takouto jednorázovkou. Názor si môžete spraviť sami, nebude vám nič podsúvať. Budem rada, ak sa vyjadríte v komente, ale teda nečakám to od nikoho. Poviedky sú dávno za mnou a netuším, aké sú populárne teraz, keď ich boom na blog.cz bol v rokoch minulých. Ale ono to asi nikdy neumrie a ľudia budú stále niekde niečo písať. Takže pridám prvú poviedku, ktorú nájdete v celom článku. Pekné čítanie. Signatúra je požičaná od Luly, pretože ma k tomuto inšpirovala.

Vaša




Hľadel som naňho a netušil som, čo si mám myslieť. Málokedy sa mi stalo, že mi došli slová, ale teraz som skutočne netušil, čo so sebou.
Umrel. Umrel pred tromi rokmi! Bol som mu na pohrebe a predsa predo mnou stál. Čo som mal robiť? Mal som niekomu zavolať? Mal by som... Čo mám spraviť? Ak zavolám polícii a poviem, že predo mnou stojí muž, ktorý je tri roky mŕtvy, zavrú ma. Nie do väzenia, ale do blázinca - hoci steny sú rovnako chladné na oboch miestach, tak je to asi jedno.
Pokúsil som sa prehovoriť, ale vyšli zo mňa len hlásky. Nič, čo by dávalo zmysel. Zrazu sa mi otočil chrbtom a zdalo sa, že sa díva do lesa, z ktorého práve vyšiel. Vydal sa tam, akoby ma pred chvíľou ani nevidel. Netušil som, čo mám robiť, no napokon som sa vydal za ním. Stratil sa mi medzi stromami, ale počul som ho kráčať niekde predo mnou.
Les bol naším miestom. Naším útočiskom. Nazývali ma Popoluškou a jeho Princom, ale my sme mali vlastné prezývky, ktoré nám boli bližšie. Oslovovali sme sa inak než po mene alebo prezývkach, ktoré tak často používali naše fanúšičky.
Pokúsil som sa ho dobehnúť a na tvári som cítil chlad. Dotkol som sa vlastnej tváre a uvedomil som si, že plačem. Chladila ma vlhkosť mojich sĺz. Nie, nechcel som, aby znovu zmizol! Rozbehol som sa, no po pár sekundách som si uvedomil, že ho nepočujem! Nepočul som ho! Nie! Nie! Obzeral som sa, ale všade boli len stromy! NIE! Padol som na kolená a kričal som. Bolo mi jedno, či ma niekto bude počuť. Bolo mi jedno, či z toho bude škandál. Bolo mi to fuk.
Pocítil som ruku na ramene a okamžite som sa otočil. Nikoho som nevidel a tlak na ramene sa vytratil tiež. Ten šok mi pomohol utíšiť sa a tak som sa oprel chrbtom o najbližší strom a pozrel som sa do korún stromov, kadiaľ prenikali slnečné lúče.
Zle sa mi dýchalo. Akoby moje telo zabudlo na to, ako správne dýchať. Točila sa mi hlava. Medzi zaťatými zubami mi prenikol vzlyk a až potom som sa dokázal zhlboka nadýchnuť. Pár sekúnd som dýchal so zatvorenými očami a keď som ich otvoril, čupel dva metre predo mnou. Nervózne som sa uchechtol.
"Zbláznil som sa..." zašepkal som mu.
Pousmial sa. Pousmial sa len jedným kútikom úst. Chcel som ho na tom mieste pobozkať. Neveril som tomu, čo som videl.
"Karkulko..."
Zastavilo sa mi srdce, keď vyslovil to jedno slovo. Mal som pocit, že sa mi v tej chvíli na srdci otvorili všetky jazvy, ktoré sa za tie tri roky zacelili. Mal som pocit, že na mieste umriem. Bol to jeho hlas. Bol to... on.
Takmer som ho cez slzy nevidel. Preto som ich čo najviac otváral. Nemohol som plytvať časom, keď sa predo mnou zjavil. Nechcel som si pretrieť oči. Bál som sa, že potom zmizne, no napokon som to spravil. Keď som sa potom pozrel na miesto, kde čupel, bol preč. Znovu som reval a búchal som si pritom hlavu o kmeň stromu, o ktorý som sa opieral. Po chvíli som prestal. Od bolesti sa mi točila hlava. Už som nevládal. Nevládal som si ubližovať, nevládal som plakať. Nevládal som žiť...
Zmohol som sa len na sledovanie okolia, pretože som ho mohol niekde zazrieť... no nezazrel. Bol preč. Bol preč a tentokrát si so sebou odniesol aj tie zvyšky môjho srdca.

***

"Ohlás im, že sme našli to telo a zaistíme oblasť."
Policajt prikývol a odišiel bokom.
"Pane!" zavolal na mňa podriadený. Pozrel som sa naňho a potom na telo, ktoré sme našli sedieť pod stromom.
"Prečo má tak veľké oči? Tak vytreštené? Akoby mu mali vypadnúť. Myslíte, že sledoval vraha?"
"Nevieme ešte, čo ho zabilo, ale nevyzerá vydesene. Vyzerá... Zničene..."
 


Komentáře

1 katka katka | 17. října 2018 v 19:07 | Reagovat

líbí se mi jak píšeš , jen mám raději dobré konce :)ale to asi většina děkuji

2 doramaqueen doramaqueen | E-mail | Web | 17. října 2018 v 19:13 | Reagovat

[1]: Omooo, niekto to dal. Hej, ja tiež. Ale takých je všade kopec a chcela som byť trochu originálna. Tiež to po takom čase odzrkadľuje to, že sú pre mňa poviedky mŕtve, hoci mi to chýba.

3 Danusa Danusa | 17. října 2018 v 20:20 | Reagovat

Nemala som tušenie , že si písala poviedky a je škoda,že si prestala. Táto krátka poviedka je pútavo napísaná.

4 doramaqueen doramaqueen | E-mail | Web | 17. října 2018 v 20:23 | Reagovat

[3]: Ja som pred 10 rokmi začala blogovať s poviedkami. V časoch, keď bolo mojím snom vydať knihu. Ale po pár rokoch to opadlo, až som prestala písať úplne. Ďakujem pekne. Som rada.

5 Cyti Cyti | 24. října 2018 v 9:18 | Reagovat

Tu je POVIEDKA!!! Dobre vidím?! Shadow!!! A ako vidim, stále rada vraždíš. Dočkám sa aj dlhšej poviedky? Stále čakám na Cestu životom!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama